Pred nedávnom som bola požiadaná, aby som napísala viac o mojej ceste za dieťatkom, keďže som zmienila, že som kedysi dosť uvažovala o tom, či chcem mať deti.
Je to moja skúsenosť, moja cesta, preto sa týmto zdieľaním určite nechcem dotknúť niekoho, kto by detičky mať chcel a z nejakého dôvodu nemôže.
Zároveň vnímam zo svojho okolia, že otázka mať/nemať deti je stále aktuálnejšia, pretože veľa žien sa “prebúdza” a miesto následovania očakávania spoločnosti hľadajú odpoveď v sebe.
Od mala mi chýbal vzor rodiny, ktorá by fungovala, kde by sa partneri / manželia milovali a boli celkovo šťastní. Nevidela som to v mojej rodine ani v žiadnej naokolo. Mať raz zdravú, šťastnú a milujúcu rodinu mi preto prišlo viac nemožné než možné. Tiež sú v mojej generácii ženy, ktoré zažili hlboké sklamania od svojich partnerov, boli opustené s malým dieťatkom (moja mama), bez finančnej podpory, inde bol zas prítomný alkohol a podobne.
Cítila som celý život veľkú nedôveru v mužov a tiež v seba, že raz dokážem mať milujúcu rodinu. A život mi túto nedôveru oplácal rovnakým spôsobom.
Toto bol určite jeden z dôvodov, prečo som sa tak upla na kariéru. Práca ma tak moc bavila, že vízia rodiny sa stále odkladala na neurčito. A keďže som ňou bola pohltená, chcela som stále viac. Prišlo mi, že som si stále nenaplnila niektoré pracovné či finančné ciele a vôbec som sa necítila byť pripravená na to svoju slobodu a sebarealizáciu “pustiť” a uvoľniť sa do dôvery v život, v svojho muža a v seba, ako matku.
Zároveň som bola plná prebratých príbehov “z vonku”, kde maminy zdieľali, aké je to materstvo krásne ale strašne ťažké, že partnerstvo/manželstvo tým ohromne trpí a nech si my, bezdetní, užívame slobodu aj seba navzájom, dokiaľ môžeme.
Tak schválne – kto to dnes vidíte podobne?
Myslela som si preto, že po tom, čo sa dieťatko narodí, môj život sa nejak razantne zmení, ja nebudem mať na nič čas, nebudem sa môcť sebarealizovať, roky sa dobre nevyspím, vzťah bude v ohrození, finančne nebudem stabilná a podobne.
Znovu sa však potvrdilo, že “life is what you make it” – a pokiaľ si nedovolíme padnúť do role obete, môžeme si tvoriť prekrásny život za každých okolností. V našom prípade s Jakubom je to dnes život stokrát krajší, než aký bol predtým, než sa nám narodil Edmund. Ale nebudem predbiehať.
Žijeme dnes v spoločnosti silno individualizovanej, kde sa každý stará sám o seba a o pomoc si nepovieme. A tak ju ani nemáme komu venovať. Nestaráme a nezaujímame sa o seba navzájom tak, ako bolo pre našich predkov prirodzené.
Uvedomila som si, že o jediného človeka, o ktorého som sa po celý svoj život musela nejak starať ja, bol môj mladší brat. A ani to ma nijak neobmedzovalo, pretože rodičov mal plnohodnotných.
Za tie roky sa preto zo mňa stal veľký individualista, a nepridal tomu tiež fakt, že som bola vychovávaná na štýl “musíš sa o seba postarať sama čo najskôr” (ale zas malo to svoje plusy :D).
Kvôli všetkým vyššie zmieneným okolnostiam bol môj vnútorný ženský archetyp Matky upozadený, ba až potlačený. Matka je tá, ktorá sa stará a miluje bezpodmienečne druhých. Ja som sa po celý svoj život však starala hlavne sama o seba, a aj to som mala čo robiť :D.
Hovorí sa, že túžba mať deti prichádza s tým “správnym” mužom. Jakub bol od začiatku jediný, s kým som si vedela predstaviť mať raz rodinu, no táto túžba oscilovala podľa toho, ako zrovna na tom bol náš vzťah.
Potom prišla naša osudová cesta na Kostariku, kde sme obaja “prozreli”. Ja som precitla vo svoju ženskú podstatu a Jakub prirodzene odpovedal tým, že skultivoval tú svoju mužskú. A naša láska a dôvera sa prehĺbila natoľko, že sme sa rok aj niečo na to vzali.
Náš svadobný rituál bol obradom, ktorý zmenil naozaj veľa. Precitli sme v úplne novú úroveň vzťahu, takú, kde sme zrazu stáli jeden pred druhým nahí v pravde, kým sme my, ako jednotlivci, čo spolutvoríme, a čo chceme tvoriť ďalej, ako rodina.
Stáli sme tam už zbavení akýchkoľvek spoločenských očakávaní a „nánosov“ z minulosti. Stáli sme tam a vedeli sme, kto sme, a s jasnou osobnou aj vzťahovou víziou sa prirodzene rozhorela túžba po dieťatku.
Edmund sa narodil presne rok a týždeň po svadbe. Prišiel ako vietor, ktorý rozfúkal všetky moje aj Jakubove doterajšie ilúzie a domienky o materstve. Až s narodením Edmunda som sa znovu odvážila dávať veľkoryso a nezištne tak, ako samotná Matka Zem. Dávať a milovať, aj na úkor môjho vlastného pohodlia, a nečakať nič naspäť.
Zistila som, že samotné dávanie ma neskutočne napĺňa. Mám vďaka tomu snáď aj viac energie, než predtým. Matka Zem mi je v tomto veľkou učiteľkou a mrzí ma, že som sa touto materskou esenciou toľké roky nevyživovala. Je totiž liečivá.
A áno, zmenilo sa toho veľa. Áno, nemôžem už robiť veľa vecí, ktoré by som možno aj chcela. Áno, vzťah je už iný a nemáme na seba toľko času. Nič sa už nevráti späť. A tak je to správne.
Vzťah s Jakubom sa však ešte viac prehĺbil a obaja sa úspešne sebarealizujeme. Prekvapivo spíme celú noc od Eddieho 4. mesiaca a finančne sme najstabilnejší, čo sme kedy boli. Takže nielen, že väčšina mojich domienok o materstve sa nenaplnila, ale realita ďaleko presahuje moje očakávania. Vďaka seba-rozvoju (alebo skôr seba-uvoľňovaniu sa do pravdy) sme prijali túto transformáciu ako dar a plne si vstúpili do role matky a otca. A nikdy nám nebolo lepšie.
Ak by som mala zhrnúť moje poznatky z tejto skúsenosti, určite by som povedala, že cesta k materstvu nemusí byť jednoduchá ani jasná, ale je nesmierne obohacujúca.
Dnes vidím, aké dôležité je nechať si priestor na vlastné hľadanie a pochybnosti, dovoliť si priznať obavy aj neistotu. Žijeme v spoločnosti plnej očakávaní a stereotypov, no každý z nás má právo nájsť si svoju vlastnú cestu – a to aj v otázke materstva.
Verím, že ak si žena dovolí ponoriť sa hlboko do svojho vnútra a bez strachu sa pýtať, čo skutočne cíti a po čom naozaj túži, objaví svoju pravdu – či už vedie k materstvu, alebo nie.
Rodina sa nemusí tvoriť len cez pokrvné puto. Môže byť vytvorená cez hlboké spojenie, lásku a starostlivosť medzi ľuďmi, ktorí si vzájomne dôverujú a podporujú sa.
Ak v sebe cítiš volanie po rodine, prijmi ho s otvoreným srdcom. Ak zatiaľ necítiš túžbu po deťoch, dovoľ si byť k sebe úprimná a objavuj svoju cestu bez pocitu viny. Materstvo nie je povinnosť, ale dar – a ak k tebe raz príde, príde vtedy, keď budeš pripravená prijať ho so všetkým, čo prináša. Tak, ako aj my.
Nech už si kdekoľvek na svojej ceste, pamätaj, že tvoja pravda je len tvoja a nikto nemá právo ju súdiť. Dovoľ si objaviť, čo skutočne túžiš tvoriť – či už je to rodina, kariéra, duchovný rozvoj alebo všetko dokopy.
Pridaj srdiečko ❤️, ak s tým rezonuješ, pozdieľaj svoj pohľad v komentári a zdieľaj tento príbeh s ďalšími ženami, ktorým tento článok môže byť inšpiráciou💫.
S láskou,
Paula.
Ukazujem ženám cestu k prebudeniu a kultivovaniu ich ženskej esencie. Pomáham im napojiť sa na svoj zdroj ženskej múdrosti, z ktorého sama čerpám. Inšpirujem v oblasti ženskej spirituality a sebarozvoja, ktorého súčasťou je jóga, meditačné techniky a mindfulness, ktorým sa roky profesionálne venujem. Učím ženy, ako žiť vedomé ženstvo aj v dnešnej, stále prevažne maskulínnej spoločnosti, pretože to je presne to, čo tento svet aktuálne potrebuje – vidieť a počuť posolstvo jemnej ženskej sily. Môj príbeh si môžete prečítať tu.