‚‚No, Pauli, tento víkend sa možno už uvidíme pri pôrode!” – zdeľuje mi moja pôrodná asistentka (PA) v piatok na kontrole, čím mi len potvrdila moju intuíciu.
A ja ešte viac znervózniem.
Celé tehotenstvo som si kráčala na vlne dôvery a podrobila som svojmu cíteniu všetko – od vynechania niektorých špecifických tehotenských „prehliadok“, po rozhodnutie rodiť doma – a zrazu, keď sa blíži koniec, prepadne ma takýto strach?
Tak to teda nie!
Odchádzam od PA rovno k Džoudymu na I.P. Pavlovej, kde nakúpim tonu sviečok, esencií a vykladacie karty, na ktoré som mala zálusk už nejakú dobu, a idem domov s odhodlaním tento svoj strach si spracovať.
Sadám si do meditačnej polohy vo svojej pôrodnej izbe, kde mám už všetko pre pôrod nachystané, a ktorá neskôr bude detskou izbou pre naše dieťatko. Vedomo v meditácii (o)púšťam strach z môjho osobného poľa, cítim, ako odchádza, a mne sa okamžite uľavuje. Našťastie túto prax nerobím prvýkrát…
Ťažšie však už bolo vedome sa odpojiť od kolektívnej energie, ktorá patrila myšlienkam a skúsenostiam ostatných žien ohľadom pôrodu. Všetky tie hrôzostrašné pôrodné obrazy, ktoré sú nám v TV podsúvané, všetky tie traumatizujúce či len nepríjemné pôrodné príbehy, ktoré možno poznáme od svojich mamičiek, priateliek…no, poviem vám, od tohto sa odpojiť, nebolo med lízať. A aj keď som na úrovni mysle vedela, že takto to vôbec vyzerať nemusí, a že každá máme svoj jedinečný príbeh, kde pôrod môže byť priam orgazmický, roky takto živená negatívna predstava pôrodu zanechala vo mne hlboké korene.
A tak si ťahám kartu, kde prosím o vedenie. Je to Zajac, nositeľ medicíny strachu😄
Čítam posolstvo a stále viac sa uvoľňujem do dôvery v seba a v život. Vedomo zatváram dvere za príbehmi ostatných žien, aj celej kolektívnej mysle.
Konečne prišla úľava v celej mojej bytosti. Strach, ktorý ma „žral“ na osobnej i nadosobnej úrovni sa odplavil preč, a prišla obrovská vlna dôvery v seba, v dieťatko a v život. Je sobota večer a ja som pripravená.
V nedeľu si s Jakubom spravíme nádherný deň – prechádzka v lese, veeeľa smiechu, milovanie, večerná náparka na uvoľnenie pôrodných ciest, dobrá kniha…
Pred spaním sa ešte rozprávame s dieťatkom, ktoré otláča malinkatú nožičku na brušku a láskavo mu hovoríme, ako moc sa na neho tešíme, a nech príde, kedy len sa mu zažiada.
Idem si ľahnúť s vedomím, že nech už pôrod začne kedykoľvek, som ready.
O 3:00 ma zobudia dve prasknutia.
V duchu si poviem:‚‚Debilní duchovia”, ako vždy, keď sa stane niečo, čo si neviem vysvetliť, a otočím sa na druhý bok…
V tom však pocítim mokro medzi nohami, rýchlo vstávam z postele a spolu s tým sa na podlahu vyleje veľa vody…
Práve mi praskla plodová voda. Je to tu! Rodím!
Okamžite ma chytila triaška celého tela. Prebúdzam Jakuba, ten mi rýchlo navlieka vlnené ponožky a zabaľuje ma do teplého županu. Drkocú mi zuby aj nohy – akoby bolo nutné, aby sa z môjho tela vytriaslo všetko zostávajúce napätie a stres. Po celý čas som v úplnom kľude a dôvere, nechávam telo, nech sa zbaví toho, čo by mu počas pôrodu mohlo prekážať. Hneď na to mi začnú kontrakcie, po 4 a o chvíľu 3 minútach…
Jakub volá našej PA, ktorá sa pre istotu už vydáva na cestu za nami. Jakub po celý čas udržiava slávnostnú náladu plnej radostného očakávania. Ja medzi kontrakciami ešte rýchlo zapaľujem sviečky, a vytešujem sa spolu s Jakubom…
Od tohto momentu nemám už žiadne poňatie o čase. Sadám si do teplej vane a zvučím si pri vlnách kontrakcií. Vo vode sú vlny ďaleko jemnejšie, než na suchu, ale aj tak mi nepríjemným spôsobom vystreľujú do krížov. PA mi radí, aby som sa telom natočila tak, aby mi táto sila vošla do pánve, kde je ju potreba, a nie do chrbta. Hmmm, sila – aké krásne pomenovanie pre kontrakcie. A tak hľadám ten správny uhol a s ďalšou vlnou cítim, ako mi sila vchádza presne do pôrodných ciest a ja sa otváram.
Ubehne asi 5 hodín, čo mne však príde ako 15 minút. To, že prešlo ďaleko viac času, si uvedomím, až keď okrem svetla sviečky uvidím svetlo úsvitu.
Stále si plyniem sama vo vani, Jakub mi sem tam príde dopustiť teplú vodu a ja sa čím ďalej tým viac uvoľňujem. Niektoré vlny dokážem vďaka uvoľneniu krásne spracovať tak, že ich len odovzdane nechávam prejsť telom do pánve. Tie intenzívnejšie už takto s ľahkosťou však spracovať nezvládam, a tak si len zvučím a snažím sa zhlboka dýchať. Aj tak sú vlny omnoho jemnejšie, než keď som bola na suchu, a cítim, že aj ďaleko efektívnejšie.
Zrazu sa vlny premenia a s nimi aj moje zvučenie. Telo si žiada tlačiť.
Vychádzam z vane von a s každou vlnou telu vedome pomáham tlačiť. Po celý tento čas cítim obrovskú vďačnosť za svoje telo, za silu, ktorú v sebe mám, a za tú neskutočnú pomoc, ktorú mi dáva, aby som mohla porodiť svoje dieťatko.
Vlny nabrali úplne inú kvalitu a od tohto momentu druhej doby pôrodnej som ich už vôbec nevnímala ako bolestivé. Rozhodne boli intenzívne, ale zároveň bolo uvoľňujúce postupne zo seba vytláčať bábätko von.
Neprítomnosť bolesti bola pravdepodobne informácia pre moje telo, že sa môžem vrátiť vedomím späť do prítomnosti, a od tohto momentu som opäť začala plne vnímať plynutie času, aj svoje okolie.
Striedam rôzne polohy a tlačím, medzi vlnami odpočívam. Tu už je PA aj Jakub viac na blízku, všetci očakávame hlavičku. Cítim však, že to nejak trvá, a začínam byť netrpezlivá. Mohol za to plný močový mechúr.
PA berie rebozo a pomáha dieťatku napriamiť sa kolmejšie do pánve, aby mohlo ľahšie prejsť pôrodnými cestami. Pri vlnách vediem celú svoju silu do pánve a kričím „poooď doluuuuu lááááskaaa mooojaaa“. Jakub sa mi díva do očí a s úctou mi hovorí, že som Bohyňa. To ma ešte viac namotivuje a ja chcem samozrejme dostáť takémuto „označeniu“😊.
Dieťatko schádza dolu, čo po fyzickej stránke okrem jemného pohybu vo vnútri takmer necítim.
A to som žila v predstave, že táto časť bude tá najmenej príjemná. Keď sa však hlavička začne prerezávať, pocítim bolesť, ktorá značí mierne poranenie. Zrazu vykukne celá hlavička, ktorú si Jakub láskyplne pohladí. Uvedomím si, že je to tu, a tak spolu s vlnami tlačím zo všetkých síl. Vykuknú aj ramienka. Telo si v tejto chvíli muselo pomyslieť, že je bábo už vonku, pretože mi okamžite prestali kontrakcie. Ja tak rodím malého len vlastnou silou, bez pomoci kontrakcií, za to za pomoci PA, ktorá môjho synka jemne vytiahne a okamžite mi ho položí na hruď.
Nikdy nezabudnem na prvý pohľad na svojho syna. Bol nádherný, čistučký (na to, odkiaľ práve vyšiel, haha), v jeho veľkých, múdrych očkách mal celý Vesmír…
Pozorujem ho so slzami v očiach a nežne sa mu aj s Jakubom prihovárame, vítame ho medzi nami tu na Zemi.
Po krátkom plači si uvedomí, kde sa nachádza, a odhodlane sa vyberie hľadať bradavku…toto bol pre mňa jeden z najsilnejších momentov celého pôrodu – vidieť tak malinkaté telíčko, ktoré ledva udrží hlavičku, ako sa vybralo „štverať“ hore k prsu. Totálne ma to dojalo a pocítila som obrovskú vlnu úcty – k nemu aj k celému procesu pôrodu, ktorý sme zvládli spoločne. Jemne mu pomôžeme priložením k prsu a on saje a saje…a potom rovno na mojej hrudi zaspinká.
Nastal čas porodiť placentu, ktorá už bola úplne pripravená na to ísť von.
A tu nastal pre mňa ďalší zaujímavý bod pôrodného procesu, ktorý začal dávať zmysel až neskôr. Ja som tú placentu totiž ani za nič nechcela pustiť z tela von, aj keď sa sama už pýtala. Bolo to čisto psychologické a veľmi silné. Chvíľu som si tento pocit spracovávala a snažila sa prísť na to, prečo mi to nejde. Na nič som však neprišla, proste som ju nechcela pustiť a hotovo😄 S mojim dovolením mi ju PA jemne vytiahla von.
Placenta bola prekrásna, vyzerala ako veľký, zdravý strom života. Až po pár dňoch som si uvedomila, čo sa vo mne v ten moment vlastne odohrávalo. Placente sa tiež hovorí „prvá mama bábätka“, pretože ho po celý čas živila, chránila a bola tam len pre neho. Došlo mi, že v momente, až „pustím“ placentu, budem to JA, ja sama, kto bude môjmu synkovi matkou. JA a nikto iný. Bol to pre mňa silný iniciačný rituál vstupu do materstva, na ktorý som však hold potrebovala viac času. Rituál dobehol až počas šestonedelia a bol zakončený odovzdaním placenty Matke Zemi, 7 týždňov po pôrode.
Pre skorigovanie krvácania som si vzala homeopatiká a PA mi pripravila smoothie z placenty, ktoré sa pije pre podporu rekonvalescencie. Po kontrole PA odchádza a my si užívame spoločný posvätný čas, už ako rodina troch duší. Cítim sa mocne a som na nás všetkých troch nesmierne pyšná. Cítim, ako sa do mňa vlieva obrovská sila spojená s novou úrovňou zraniteľnosti, a dovoľujem procesu, aby sa ďalej dial…🕊
Ukazujem ženám cestu k prebudeniu a kultivovaniu ich ženskej esencie. Pomáham im napojiť sa na svoj zdroj ženskej múdrosti, z ktorého sama čerpám. Inšpirujem v oblasti ženskej spirituality a sebarozvoja, ktorého súčasťou je jóga, meditačné techniky a mindfulness, ktorým sa roky profesionálne venujem. Učím ženy, ako žiť vedomé ženstvo aj v dnešnej, stále prevažne maskulínnej spoločnosti, pretože to je presne to, čo tento svet aktuálne potrebuje – vidieť a počuť posolstvo jemnej ženskej sily. Môj príbeh si môžete prečítať tu.