Toto je príbeh o dôvere, o stretnutí s temnou Bohyňou a o sile, ktorú nachádzame tam, kde končí komfort a hranice „osobnostného JA“.
Začiatkom augusta 2025 sme spolu s ďalšími ôsmimi rodinami strávili týždeň v Jizerských horách pod teepee. Dohromady sa zišlo až 17 detí, pričom náš 9-mesačný Edmund patril medzi tie najmladšie. Tento „tábor pre rodiny s deťmi“ vznikol na popud mojej kamarátky Štěpánky a tiež Anežky, ktoré si týmto chceli pripomenúť svoje skautské časy a odovzdať túto „divokú“ skúsenosť aj svojim deťom.
Na tábor sme šli dosť podvybavení – my nezvykneme často stanovať, a tak nevlastníme žiaden „luxusný“ perový spacák, perové bundy, nie sme plne vybavení pre náročnejšie podmienky typu veľa blata či dažďa. Nevlastníme ani gumáky či pršiplášť.
Nie sme skrátka typickí „čundráci“ a odkedy sa narodil Edmund, takýmto drsným podmienkam sme sa s tak malým bábätkom vyhýbali. No keď si ma teraz skrze kamarátku zavolala divočina, vedela som, že je čas.
Až do tejto skúsenosti v Jizerkách som si myslela, že sme dostatočne spojení s prírodou – chodíme von za každého počasia, trávime čas na záhrade i v lese, chodíme bosí po tráve… no vždy sme ako-tak v komforte.
Tábor v Jizerkách bol pre mňa po dlhšej dobe stretnutie s nekomfortom.
Stretla som sa tvárou v tvár so surovou podobou prírody – s „temnou“ tvárou Bohyne.
Prijatie surovej, „temnej“ tváre Bohyne
Učila ma o dôvere v seba, o dôvere v môjho 9-mesačného syna a o prispôsobivosti našich tiel i duší v ťažkých podmienkach. Učila ma o význame surovosti ako ceste návratu k rýdzosti bytia a dôvere v život.
- Keď 24 hodín v kuse pršal prudký dážď a cez teepee nám tiekla voda, cítila som jej prítomnosť.
- Keď som sa brodila bahnom (bez gumákov) po vodu, bola tam somnou.
- Keď som sa ponárala do ľadovej tôni, bola pri mne.
- Keď sme sa v piatich stupňoch túlili s Edmundom v noci pod perinou, bdela nad nami.
- Keď sme behali bosí do noci po mokrej Zemi, bola pri nás.
Po celý čas som vedela, že presne pre túto skúsenosť sme si sem prišli. Aj preto som odmietla možnosť využiť hrubší spacák od priateľov alebo teplú sprchu, ktorá sa dala rozohriať v kempe (za celý pobyt sme si ju dopriali len raz). Vnímam, že život nám vždy ponúkne rôzne možnosti, ako si danú skúsenosť môžeme prežiť. No cítila som, že si máme zažiť plnú, nekomfortnú skúsenosť cítenia rýdzosti života.
Telo si totiž po prvých dvoch nociach privyklo na nočný chlad. Zvyklo si aj na ľadovú vodu tône. Už mu neprekážali mokré nohy, ani spálená tvár od slnka. Počas týchto dní sa tiež prehĺbila moja dôvera v život a v jeho túžbu po zachovaní.
Aj preto som Edmunda po pár dňoch, keď si sám navnímal nový priestor, mohla v dôvere nechať sadať si chrbtom na kraj paliet v teepee, na ktorých sme spali, alebo sme spoločne objavovali chladnú, zablatenú večernú zem bosými nohami.
Toľkokrát mi napadlo – nohy treba mať v teple! Čo ak ochorieme?
A Bohyňa odpovedala: „No a? To naozaj chceš žiť život v neustálom bezpečí? V iluzórnej clone komfortu, ktorá skresľuje realitu? Toto chceš odovzdať svojmu synovi? Tak už ma konečne prijmi…prijmi moju temnotu, môj chlad, moju surovosť… prijmi to, čo je naozaj skutočné, a staneš sa celistvou.“
A tak som sa otvárala tejto tvári Bohyne každým dňom o kúsok viac…bolo to pre mňa učenie prijať túto temnotu skrz sily prírody, aby som si ju mohla uctiť aj sama v sebe a v mojich blízkych.
Moje ego pookrelo a ja som tak mohla ochutnať novú úroveň pokory.
Domov sme sa vrátili nie chorí, ale nabití novoobjavenou silou a plne zosúladení s cyklami prírody.
Nechať veci „nedokonalo“ plynúť svojim tempom verzus vytváranie tlaku na dokonalosť
Druhou veľkou lekciou bolo pre mňa nahliadnutie do prirodzenosti komunitného života. So všetkými súzniacimi rodinkami sme vytvorili podporujúce pole, ktoré fungovalo samoorganizovaným spôsobom. Neplánovali sme, čo a kedy sa presne stane. Jednotlivých činností sa vždy niekto s radosťou ujal a iní sa pridali. A tak sme takmer vždy mali navarené, deti boli uspokojené rôznymi aktivitami a všetko plynulo vo veľkej ľahkosti. Nikto na tábor nešiel s tým, že by od neho čokoľvek očakával – a to dalo priestor slobode a spolutvorbe.
V jeden deň sme sa napríklad samovoľne zišli v spoločnom priestore šapitó a vznikla iniciatíva pre kakaovú ceremóniu. Po prvýkrát som tak ceremóniou sprevádzala za prítomnosti detí. Bolo to pre mňa opäť vzácne učenie o prijatí nekomfortu a nedokonalosti pre dobro prijatia reality takej, aká je, a v presne takej si to celé užiť.
Na mojich obvyklých kakaových ceremóniách vytváram priestor vždy tak, aby bol čo najviac podporujúci k duchovným zostupom do sveta podvedomia, nevedomia a do našej duše. Skúsenosť z tábora ma primäla otvoriť sa viac prirodzenosti, ktorá vo svojej celistvosti zahŕňa obe polarity – dokonalosť i nedokonalosť.
Celá ceremónia vďaka tomu plynula vo veľkej prirodzenosti a mne vďaka tomu prišlo ďalšie uvedomenie: Žena-matka je „paralelnou bytosťou“, ktorá JE schopná zostúpiť do seba a zároveň skrze svoj vnútorný zrak / intuíciu dbať i na svoje dieťatko a jeho potreby. Máme túto superchopnosť danú od prírody a myslieť si, že to tak nie je, je naozaj len v našich MYSLIACH, pretože opäť – sme si príliš privykli na komfort a pozlátko všade prezentovanej dokonalosti.
Tým, že pre svoju vnútornú prácu budem čakať na ideálne podmienky, nikdy nepochopím a neuchopím skutočný zmysel vnútornej práce.
Tá totiž zostáva v neustálej bdelosti a v prijatí reality v sebe a vôkol seba, za akýchkoľvek podmienok.
V ukotvení sa v tu a teraz. Nie v odmietaní surových, temných aspektov reality. Odmietaním čohokoľvek vonku je zrkadlom odmietania toho, čo je v našom vnútri.
Život v komunite ako príležitosť byť tými, kým skutočne sme
Posledným učením bolo pre mňa učenie o „hre Matrixu“, ktorú tu všetci, čo sme súčasťou spoločnosti, žijeme. V spoločnosti, ktorá nás núti niekým „byť“, za niekoho sa „prezentovať“, „žiť svoje poslanie“ a žiť ho verejne.
Toto od nás život naozaj nechce. Je to opäť len nutnosť dnešnej doby, pre ktorú sme sa samy rozhodli tým, ako „dnešnú dobu“ my samy tvoríme.
Na tábore v Jizerkách sme sa stretli rôzni ľudia s rôznymi darmi. Nikto nemal potrebu sa akokoľvek prezentovať alebo si nejakú činnosť privlastňovať za „svoju“. Tieto dary sa prirodzene prelínali a vymieňali. Žiaden z nich nebol lepší ani horší, každý jeden bol vítaný a nutný pre spokojné žitie komunity. Skrátka každý mal svoju prirodzenú rolu a ako bytosť oplýval jedinečnými darmi.
Ak by sme ako spoločnosť aj dnes žili komunitne, opadol by neprirodzený tlak na to, niekým byť a nejako sa prezentovať. Alebo cieliť na nejaký zárobok a podľa neho či počtu followerov na sociálnych sieťach sa akokoľvek hodnotiť. Hodnotenie je už zo svojej podstaty neprirodzené, kŕmime ním ego, nie dušu.
Návrat „domov“
Celý týždeň plynul vo veľkej prirodzenosti, prítomnosti a v pokoji. Aj napriek vysokému počtu detí v kempe vládol kľud a akýkoľvek hluk okamžite pohltia príroda. Večer po uspaní detí sme sa zišli pri ohni a spievali za doprovodu gitary alebo zdieľali v ženskom kruhu, kde sa vždy nahromadilo mnoho múdrosti vďaka otvorenému zdieľaniu každej ženy.
O to tvrdší bol návrat späť domov, do „reality“. Tá mi zrazu prišla príliš pompézna, komfortná a cena za tento blahobyt mi prišla príliš vysoká…
Myslela som, že sa budem tešiť na teplú sprchu, pohodlný matrac, možnosť mať blízko vodu, čistý záchod… no zrazu mi to všetko prišlo veľmi neprirodzené. Akoby som bola vytrhnutá z mojej ľudskej podstaty, ktorej domovom bola vždy príroda.
Prvé dve noci doma sme sa budili a chvíľami zažívali dezorientáciu. Chýbal nám nočný chlad a vetrík.
Vrátila som sa však obohatená – v hlbšom prepojení so sebou, so svojou rodinou, v zmierení s temnou Bohyňou a prijatí jej darov.
Pretože tam, kde je túžba po dokonalosti, chýba skúsenosť celistvosti. A tá vzniká iba v objatí protikladov – oboch tvárí Bohyne: tej svetlej, radostnej, pokojnej, milujúcej, a rovnako tak tej temnej, surovej, divokej, drsnej, nespútanej.
Záverom...
Tábor v Jizerkách vo mne otvoril dvere k väčšej dôvere v život a k prijatiu jeho celistvosti. Uvedomila som si, že práve v okamihu, keď sa vzdáme ilúzie kontroly a komfortu, sa rodí skutočná sloboda. A že Bohyňa – vo všetkých svojich tvárach – nie je mimo nás. Je v nás. A čaká, kým ju prijmeme.
Ukazujem ženám cestu k prebudeniu a kultivovaniu ich ženskej esencie. Pomáham im napojiť sa na svoj zdroj ženskej múdrosti, z ktorého sama čerpám. Inšpirujem v oblasti ženskej spirituality a sebarozvoja, ktorého súčasťou je jóga, meditačné techniky a mindfulness, ktorým sa roky profesionálne venujem. Učím ženy, ako žiť vedomé ženstvo aj v dnešnej, stále prevažne maskulínnej spoločnosti, pretože to je presne to, čo tento svet aktuálne potrebuje – vidieť a počuť posolstvo jemnej ženskej sily. Môj príbeh si môžete prečítať tu.
Velmi inspirativní příspěvek, díky za krásné čtení! Už teď se těším, s čím novým přijdeš.