Paulína Pszczólková

Matka ako strážkyňa ohňa domova: emocionálna regulácia ženy a dieťaťa

Pred pár mesiacmi som po niekoľkých prebdených nociach sedela so synom Edmundom  na posteli a snažila sa ho uspať. Nešlo to, prechádzal si zrovna nejakým vývojovým mílnikom a jeho telíčko už tak robilo, čo mohlo. 

A to moje tiež. Keď matke chýba spánok a nestačí si poriadne ani cez deň odpočinúť, vždy to má svoje dôsledky. 

A tak tam sedím a dochádza mi, že ani táto noc nebude lepšia. Som príšerne unavená, vyčerpaná, frustrovaná. Mrzí ma to za neho aj za mňa. A tak sa rozplačem, pretože sa nutne potrebujem od tejto svojej frustrácie očistiť a priviesť tým samu seba naspäť do prijímajúcej, kľudnej neutrality.

Ako tam tak plačem, Edmund sa zrazu odpojí od prsa, pozrie sa na mňa jeho veľkými krásnymi modrými očami, pohladí ma po tvári, dá mi pusu na čelo a silno ma objíme.

Nemal vtedy ešte ani rok, keď bol schopný prečítať moju emóciu a zareagoval presne tak, ako ja zvyknem držať priestor jemu, keď plače on. 

Bolo to veľmi dojemné. A zároveň sa mi touto jeho reakciou potvrdilo moje vnútorné cítenie – a to také, že aj napriek tomu, že sa detičky vyvíjajú postupne aj na emocionálnej úrovni, je treba im už od útleho veku ukazovať autentickú prirodzenosť – naše vnútorné prežívanie v rámci rôznorodých aspektov života. 

Miesto potláčania emócií, ktoré v našej kultúre považujeme ešte stále (a mylne) za nechcené, detičky učiť, ako dané emócie spracovávať – a to skrz náš príklad. 

U nás doma sa aj preto často tancuje. Tanec sprevádza telo aj mysel z napätia do uvolnenia. Slzíme všetci tiež úplne prirodzene. A keď nám na dvere zaklope hnev a frustrácia (a že to teda ZAKLOPE), tak máme vždy po ruke djembe, na ktorom sa ja, manžel Jakub, ale aj syn Edmund dokážeme poriadne vybubnovať a tým dáme danej emócii volný priebeh bez jej deštruktívnych dopadov. A ona naozaj za chvílu odoznie. 

Žena - Matka ako tá, ktorá udržiava oheň rodinného krbu

Vnímam tiež, že ja ako matka držím zodpovednosť za svoj vnútorný kľud. Pozorujem, že môj stav bytia veľmi ovplyvňuje nielen Edmunda, a jeho prežívanie a spokojnosť, ale aj atmosféru celej rodiny. Je preto v mojich rukách vedieť, ako sa z napätia dostať späť do kľudu a uvolnenia. Ako žena-matka teda naozaj udržiavam ten jemnohmotný, pomyselný krb domova. 

A čo konkrétne pre seba-reguláciu, ako matka, robím?

V prvom rade som bdelá voči svojmu vnútornému prežívaniu – vnímam, keď vo mne nastupuje hnev rovnako, ako vnímam nastupujúcu radosť. S emóciami sa príliš neztotožňujem, beriem ich ako vlny, ktoré mnou prechádzajú, no nedefinujú ma. Vďaka takémuto odstupu a pozornému vnímaniu samej seba som schopná už celkom skoro zachytiť, keď sa vo mne deje niečo, k čomu potrebuejm učiniť nejaké kroky – napríklad si poviem o svoj vlastný priestor osamote skôr, než ma prepadne plná frustrácia z málo času pre seba. Poviem si o pomoc skôr, než sa už po uši topím v blbej nálade. Dávam sama sebe priestor pre seba-reguláciu a moja denná prax je NAD akékoľvek „scrollovanie na mobile“ či iné „pôžitky“ mysli. 

Keď Edmund zaspí na jeho denný spánok, ako prvé sa vycentrujem do svojho stredu pomocou dychu a vyživujem samu seba pozornosťou (v rôznorodej podobe), a až potom sa vrhám na akékolvek ďalšie činnosti. Varenie, upratovanie, práca…všetko musí počkať. Ja a môj kľud sú na prvom mieste.

Deti vnímajú jemnohmotný svet ich rodičov viac, než to, čo hovoria - intuitívne cítia pravdu a aj to, kedy sa im klame.

Z môjho osobného pozorovania tiež vyplýva, že ak rodičia potláčajú svoje emócie, alebo sa pred deťmi príliš pretvarujú, detičky tieto emócie prejavujú za nich. Napríklad pri matke, ktorá sa dlhodobo tvári, že je kľudná, až moc sa kontroluje a nedáva žiaden priestor svojmu reálnemu prežívaniu, je častokrát dieťatko, ktorým hýbu emócie až trochu nezdravým spôsobom – prejavuje emócie nielen za seba samého, ale i potlačené emócie svojej matky.  

V neskoršom veku má tiež dieťa väčí problém emócie čítať a naučiť sa ich regulovať. 

A tak každý deň buď spievam, cvičím jógu, meditujem, tvorím, využívam rôzne somatické techniky, prácu s dychom…a sem tam sa aj poriadne vykričím do vankúša.

A Edmund to často pozoruje. Vie, že aj on má djembe vždy po ruke. Niekedy, keď ho chytí „amok“, donesiem mu ho a on už trieska rukami do bubnu a postupne sa vykludňuje. Vie, že keď plače a potrebuje našu prítomnosť pre jeho seba-reguláciu, sme tam vždy pre neho. Regulujeme sa navzájom a vzájomne sa tiež neustále učíme, ako plynúť životom v pohode, kľude, v dôvere a pocite bezpečia.  

Detičky chápu ďaleko viac, než si myslíme. Učia sa plne prítomným pozorovaním nás aj okolia. Keď budeme potláčať svoje vlastné emócie, plakať za zavretými dverami, usmievať sa, no v našom vnútri to bude vrieť, čo za informáciu im tým predávame? Že plač je nechcený? Že za svoj hnev sa majú hanbiť? Ako sa majú naučiť emocionálnej inteligencii, keď im od útleho veku klameme a nejdeme im našim autentickým príkladom? 

V dávnych kultúrach existovali rituály, ktoré oslavovali všetky aspekty života a jeho prirodzenosti. Kedysi ľudia mali rituálne – vedení priestor pre emocionálnu očistu a uzdravenie. Dnes si tento priestor musíme tvoriť samy – v prirodzenosti a úcte samým voči sebe, tým, čo prídu po nás, i v úcte voči Životu.

A tiež – keď sme ochotní vidieť deti v ich svetle im vlastnej múdrosti a nechceme po nich hneď, aby oplývali múdrosťou vlastnú nám dospelým – môžeme sa, jeden od druhého, naozaj veľa čo naučiť. Pretože deti vnímajú naozaj ďaleko viac, než si možno myslíme. 

Ako to vnímaš ty? Podeľ sa o svoj uhol pohľadu v komentároch. 

Zatiaľ sa maj krásne!

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *